Si ako čierna diera, vyžaruješ vábivé teplé lúče a priťahuješ neodolateľnou silou. Všetko, čo som do Teba vhodil mi ubralo zo síl. No všetko len zmyzlo, rozpadlo sa, možno Ti to ešte pridalo na veľkosti. Nezáležalo, či šlo o malé sondy ako sa dostať bezbečne bližšie a či väčšie veci na spomalenie toho nwkontrolovateľného pádu všetko ma len oslabilo a upadlo do stratena. Ani neviem či naštastie, alebo žiaľ.
A ja, ja stále padám. Pomaly, ale o to istejšie strácam kontakt s realitou. Už ani ona nestíha ten pád. Ku mne prichádza oneskorene a skreslená odo m??a späť a tiež spomalená. Zato ja stále rýchlešie padám, zdá sa mi že na rovné nohy, nebojím sa o ne. Ani len nečakám, že v dohľadnej dobe na teba dopadnem, nieto ešte na ne. Každou sekundou sa rýchlešie točím okolo teba. Už nie dlho a zmiznem úplne v zabudnutie, alebo ma ešte pred tým roztrhá tá sila. Nakúskovaný do najmenšej čiastočky, na milióny, či miliardy úlomkov, na viac ako čo je hviezd. Hm hviezdy. Hviezdy tie panie noci sú tak malé, vzdialené, a len ticho svietia. Teda aspo?? dávno svietili. Veru rozdelný budem, ale asi to už nebude bolieť. Hlava sa možno ani nestihne dozvedieť čo trhá srdce. Viem že to nepríde naraz a je možné, že si to ani nevšimnem.
A Ty si tam ďalej budeš stáť so svojou neprekonateľnou príťažlivosťou, s takmer nekonečnou mocou trhať a drviť, ktorú máš a akoby si o nej ani nevedela. Tajíš ju v tme, možno aj pred sebou. Budeš zdržiavať každučičký lúč svetla, neunikne ten čo raz dostane sa blízko. Ty ostaneš. Budeš sa dívať a sa tváriť, že o ničom nevieš a možno ani nevieš iba občas tušíš. Budeš ďalej nemo tvrdiť, všetkých presviedčať, že ty tu ani nie si, že Teba sa to netýka a všetko je ako má byť.
A asi to tak aj malo byť.
