Posadil som a začal písať slová
Myšlienok sa v hlave víri dosť
Z hĺbky prázdna skúšam ťahať nóva
Neviem k čomu dovedie ma táto posadnutosť
V dotyku pohľadov sa naokamih stráca
By vrátila sa hneď v plnšej sile
Taká osamelá je jej práca
Chodbami práznymi chodiť
Loviť duše opustilé
Každým slovom sa mi blisne
Tvoja tvár
Tak ľahko zmôže, k tebe bližšie
Kráčam samotár
Môže streliť, môže hodiť
Dúfal som ze večer zmizne
No nadránom darí jej chopiť
A už mi to ani nie je divné
Ostáva, tvári sa byť nesmelá
Bez toho bys´ to vedela
Môžem túžiť koľko chcem
Len neviem koľko to unesiem
Ani vody prúd ju neochladí
Ona je taká silná, a ja taký slabý
Do duše zabodáva kôl
?Ro ešte necháva si naneskôr?
Taká malá prosba
Taká veľka túžba
Taký veľký bôľ
Sám so sebou mám spor
