Do neštasta svojho padol som hlbín
Snažím sa opustiť nekonečný kruh
Ako sa zlých svojích vlastností zbavím
Ako len naplním časť svojích túh
Sú tmavé mračná čo nadomnou letia
Husté a čierne sú myšlienky moje len
Od slnka svitu nocou ma delia
Potechu nedajú len horkosti blen
Jak vrany sadajú jak čierne straky
Zobú čo posledné ostalo v nás
My potichu znášame tie naše strachy
Už ani nevieme koľko je krás
Už opadlo lístie z radosti stromov
Na Zem z tých mračien klamstiev sneh padá
Každý uchýliť hľadá sa domov
Sám každý do kresla potichu sadá
Poznám tie chvile bolesti stonov
Poznám tú túžbu po samote
Poznám to týranie trpkých túžiacich tónov
Poznám i melódiu znejúcu v prázdnote
Asi som podľahol panickému strachu
A asi nenajdem cestu už späť
Hrob zakrýva vrstva mi machu
Bojácne pobral som sa do zeme spať
