M??a kedys‘ zvádzal svet
a márne teraz hľadám odpoveď
prečo som Slovák neostal.
A však teraz o to viac,
keď som spoznal silu nás.
Bojujem za národ svoj.
Bojujem ! I keď iba perom boj,
o to silnejšie a o to viac
píšem kým je môj ešte čas.
Dúfam a život prosím,
nech dielom svojím slova nosím,
nech doniesieho dielo tam,
kde nenie ten hrozný klam,
kde neničia národ môj,
kde je každý slobodný a svoj.

Jak smutný je život komika,
jak šedé žitie maliara.
Jak prázdny život básnika,
jak zatvorený toho čo taje otvára.

Jak ďaleký bývajú si blízky,
jak samy ľudia z davu.
Tí čo majú záber široký maju život úzky,
tí, čo v rečiach veľký sú maju žitia cestu malú.

Hej, čím, človek väčší je,
čím väčší zdá sa,
tím skôr k tomu dospeje,
že mala bude jeho žitia krása.

?, jak chudobný je život baháča,
jak pustí ho ma zahradník.
Jak obyčajný ma ho umelec,
on je všetkým a je nič.

Samota neznamená
byť uzavretý od ľudí ďaľeko.
Sám môžeš byť i v dave ľudí,
sám môžeš byť úplne všade.

Sám je ten, čo v tej chvíli nemá
pri sebe priateľov.
Sám je ten, čo ho priateľ opustil.
Sám som a asi ešte budem.

Sám a znudený sa človek
môže cítiť na hostine, či svadbe.
Sám môže človek byť i v rodine.
Sám som keď teplo priateľstva necítim.

Zelená lúka plná kvetov,
na nej dvaja ľudia z iných svetov.
Radujú sa tešia na svoju lásku,
škoda, že nemôžu zísť z obrázku.

V pozadí hájik v slnku svite,
chcem sa ich spýtať: ,,čo stojíte“
Dlho tam už stoja snáď zopár rokov,
vždy na nich hľadím, keď prídem domov.

Ona je smelá, on sa hanbí,
on je ako Ken-o, ona ako Barbí.
Dlho už na seba uprene hľadia,
ona ta láska nie je veľká sranda.

Potôčik malý – voda žblnká,
pri vode ticho sedí malá srnka.
Že sa čas zastaví ma sem-tam desí,
asi ten obraz radšej zvesím.

Dám si tam nový kruh a čiary,
na lásku som už asi starý.
Vyhorel mi obyvák, vyhorel mi byt,
ostal len obraz – s ním musím žiť.

Myšlienka na ??om ostala stáť,
že svoju ženu mám stále rád.
Z toho dnes plynie mi snáď poučenie:
spomienky sú aj na mučenie.

Večerom znelo ticho trápne,
len rúk dotyky sa chvely.
Z Oblohy nás sledovali hviezdy
a my sme boli vesmír celý.

Stred vesmíru bol ten dotyk
a najkrasnejšia hviezda ona.
vesmír je tak veľký a tak malý.
Tichý večer – leta lásky tôna.

Mením sa a cítim to,
našiel som niečo čo som nepoznal.
Našiel lásku i medzi ľudmi,
zistil som, že ma ešte niekto miloval.

Mením svoje postoje,
mením svoje správanie.
Mením vnútro svoje,
mením svoje poznanie.

Ticho znelo vôkol nás,
širilo sa všade bez hluku.
Mlčanie a dotyk krás –
tma dávala nám záruku.

Pocity sa ako nôž
do pamäte zarývali.
Nie správna bola táto lož –
v stane sme sa ukrývali.

Ako verš bol krátky večer,
ako báse?? dlhá noc.
Povedala: ,,že je to láska never“ –
no nemohla zastaviť tej chvíle moc.

No ja viem, v tom že práve,
čo bolo košom danie.
Znelo to, čo je tak pravé –
snaha o nesklamanie.

Išlo len o chvíľu a dotykov pár.
Išlo len o dotyk na tvoju tvár.
Išlo iba o jednu peknú noc v stane.
Išlo len o to čo sa málokedy stane.
?Relami opretí o seba sme boli,
možno povedal som: láskou k tebe horím.
Tvoja ruka v mojej a vo mne to vrelo,
tie slová za m??a hovorilo telo.

Keď hladil som ťa po vlasoch nežiadal som viac,
no ty ďalej si ma pustila a dala viacej krás.
Ty dalas‘ do mojej ruky tvoju ruku nežnú
a som zažil chvíľu mne nie bežnú.
Na ten večer nechcem zabudnúť,
snáď ešte stále túžim k tebe lnúť.

Aj keď povedala si mi to a m??a to bolelo,
keď povedala si mi: Medzi nami nič nebolo.
Keď povedala si nech nerobím si nádeje,
ja priznať som si musel, že sa nič nedeje.
Spoznal som že rada si ma mala,
že si ma neodkopla, lež vysvetlenie dala.

Myslela si na m??a, a preto povedala pravdu!

Jednej tichej noci letnej,
neležal som celkom sám.
Bol som vedľa krásky peknej
a vedľa nás stál mlčky stan.

Hviezdami nebo pokryté
s mesiacom chladno svietili,
mali sme ruky v sebe zaryté
a čelami sme sa spojili.

Ako eskimáci nosmi
o seba sme treli,
v ten večer sme veľa mohli,
ale málo smeli.

Jednej tichej noci letnej,
neležal som celkom sám,
Bol som vedľa krásky peknej
a pri nás bol náš dobrý Pán.

Vďaka za pravdu, i keď bolí,
vďaka za tu peknú chvíľu,
vďaka za prejavený cit.
Vďaka za život – inak plný smoly,
vďaka, i keď tažké je sa zrieknuť,
vďaka, že znova lahšie je mi žiť.

Vieš, mne ľúbila si sa v čase tom.
Vieš, neviem či by bolo ľahké pri mne stáť.
Vieš, neviem či ja by som pri tebe bol.
Vieš, nedokázal by som viesť ťa životom.
Vieš, tak skoro nezabudnem, že ma niekto mal rád.
Vieš, som rád, ak netrápi ťa už tvoj bôľ.

Vďaka, že nepustila si ma ďalej, kde by som si namýšlal.
Vďaka, že povedala si skôr, než prišiel veľký sklam.
Ber to jak útechy činy,
ktoré nás nezmenia.
Za jeden večer nebudeme iní,
i po ??om nie sme my, len ty a ja.

Moje meno je fest krátke,
dúfam že si spomenieš.
Ja na teba nezabudnem
dúfam, že ty (aspo?? chvíľu) tiež.