Dals‘ nám zákon, ktorý má byť v nás,
dals‘ nám ho pre dobro v každý čas.
Chceš by niesol sa priestorom i časom,
chceš by bol hlavne v srdci našom.
Máme ťa milovať a na teba nezabudnúť,
s tebou stávať, sedieť, kráčať, snúť.

Z otcov na synov a zo synov ďalej niesť
o tvojej moci, láske a spasení zvesť,
o pred otroctvom hriechu záchrane.
Vďakou za dobro a milosť plesáme.

Hospodine,
ťažká je tvoja cesta,
ťažká je chápať biednemu,
tažké je hľadať Ťa v zemi ďalekej,
tažké je hladieť na trest tvoj.

Hospodine,
chcem Ťa hľadať d??om i nocou,
chcem násť tvoju cestu spasenia,
chcem milovať Ťa i tvoj trest,
chcem s pokorou ho niest.

Hospodine,
nauč ma kráčať tam kde chceš ma mať,
nauč ma vždy pri Tebe stáť,
nauč ma v bôli k tebe ísť,
nauč ma byť tvoj list.

Hospodine,
Daj milosť mne a cestu späť,
daj k tebe kráčať blíž,
daj mi opustiť túto zem,
daj milosť s tebou večne žiť.

Hospodine,
vysloboď ma zo zajatia cudzích kráľa,
vysloboď ma z hriechu sily,
vysloboď ma zo zeme, ktorú neznám,
vysloboď ma z podmanenia.

Hospodine,
ty dáš po čase dažďa svitnúť nový de??,
ty dáš späť som domov šiel,
ty dáš mi milosť vymanenia,
ty dáš mi silu na cestu späť,
ty dáš sa nájsť mi, budeš ma viesť,
ty dáš mi čo bude mi treba.

Hospodine,
vďaka, že dáš odpoveď mi na prosby,
vďaka, že dáš odplatu vernému,
vďaka, že dáš trest tým, čo trestali ma,
vďaka, že dáš výsť slnku novému.

Svojmu Pánovi chcem spievať na chválu,
veď dal za m??a obeť večnú, nemalú,
On nedal za m??a veci pozemské,
lež život svoj na kríži položil,
On dal nájsť to nebeské,
a život mi tam zasľúbil.
Tak ho chválim, a chváliť ho chcem!
Každý večer, každé ráno, každý de??!
Tak mu z vďaky ďakujem, veď čo iné smiem?
Tak ho z vďaky vyvyšujem, a i na ďaľej chcem!

Keď nieto slov čo pre teba znejú,
Keď niet spomienky na teba,
Keď zimou slov sa ľudia hrejú,
Keď zdá sa, že lásky im netreba.

Ak prekonáš to ticho dokonalé,
Ak spomenieš na iných si v dobrom,
Ak podáš tepla slovo, bárs i malé,
Ak lásku dáš tým, čo bola oba snom.

Tak môžeš počuť mnohé slová,
Tak rozmýšlať budú ľudia ako žiť,
Tak teplo v slovách bude znova,
Tak láska bude prirodzený cit.

A život slova bude radosť
A myšlienkami nebude sa hrešiť
A tepla v žití bude vždy dosť
A láskou sa bude milovať i tešiť.

Začal sa nový de??, keď bolo ešte ticho.
Prvý vstali spevom ranný vtáci.
Potom ľudia začali pracovať hlučne, rýchlo.
Až na obed nastala pauza v ich práci.
To slnečné poludnie im dalo pocit dobre konanej roboty,
no po chvíli ticha ruŠeného iba smiecho šli do roboty späť.
Až večer ovládol zas pokoj, pri víne a rečiach o lopote.
A noc bola najkľudnejšia, ľudia šli spokojne spať.
De?? čo sa nezačal končí sa tak rýchlo,
mnoho vecí odišlo skôr než prišlo.
Zopár krátkych chvíľ sa jak v odraze mihlo,
sťa snímky z filmu všetko prešlo.

?}aľšie ráno prišlo skoro studené a sychravé,
vtáci opäť spustili svoj blahodárny spev.
No dojička sa vyzúrila na krave,
i kováč viac ako kovať umenie, ukazoval svoj hnev,
Kul ten kováč akoby sa pripravoval na vojnu,
Nadával na čo mu oči padli, zlý bol na koho pozrel.
No ani iný nemali náladu pokojnú.
Každy povedal čo na jazyk mu padlo. :
Na poludnie nadávali na kuchárky a obed,
či nemohli pripraviť hi aspo?? chvílu skôr.
No ubité kuchárky nadávali hneď,
na horára, že priniesol mokré drevo z hôr.
Obvinený horár sa s krikom pobral do svojho domu.
Po obede zúril každý a práca stála.
Len krčmár sa tešil ďažďu a času stonu,
v jeho krčme bolo zuriacich ľudí plná sála.
Ženy si s krikom a slovami vybranými prišli pre manželov,
každý však svojej vynadal, že to radšej ten de?? ešte zaleje.
Pršalo, de?? končil svojou nočnou tmou,
Hostinec zavreli a všeci kričiac šli späť do postele.

Pravda je krutá a prudko bolí,
Láska je pravda plná smoly.
Láska klam pravdivý je
a tá láska pravdu kryje.

Peniaze sú mamon, ktorý zabíja,
pomaly sa ti kol krku ovíja.
Zväčšuje svoj objem von i dnu
nakoniec musíš zahynúť.

?Rlovek sa narodí,
komu vďačí za to?
predsa matke – ona sa narobí.
To je pravé zlato.

Matka pojem dobre známy.
Matka darca života.
Matka ten čo stále drží s nami.
Matka láska, dobrota.

Matka tá nedá nikdy málo.
Matka je náš počiatok a snáď i koniec.
Matka čo všetko ju to stálo.
Matka je matka a možno aj otec.

Z malých chvílok zložený je de??.
Každým tikom hodín nenávratne miznú v diaľ.
Sú jak kvapky letnej spršky roztrúsené po svete.
Jeden tik je veľká radosť, iný mocný žiaľ.
Sú podajné a veľmi mocné.
Raz ovládne ich sluha, raz podľahne im kráľ.

Chvíľkami sme asi živý
sú tu pre nás a my pre ne.
Malé su tie, čo robia divy.
Život je jak lesný potok
z kvapôček je zložený.
Oni v ??om si letia dole,
len pi! budeš blažený.
?Ras ten bude stále plynúť,
či chceš a či nie.
Raz sa ti však musí mynúť.
?Ro spravíš keď sa mynie ?

Pochop že je to iba na tebe,
kde večnosť stráviš bez konca-
na výber je : Peklo, Nebe.
Nie je cesta žitím ľahká,
vybrať si ten správny smer,
a však najde ten čo hľadá,
preto Hladaj, Pros a Ver.
Už len málo tikov hodín na zemi žiť budeš
A odzneje ten posledný.
Octneš sa na žitia súde.
Tam budeš Bohom zvážený.

Kvapky radosti a dážď štastia padá na ľudí,
no každý je sebe skrytý a dážď nevidí.
Dáždnikmi dávajú ho od tela, a bundy nosia,
nadávajú na smolu a o veselosť prosia.

Tí čo to už pochopili v blázninci sú ako šialení,
čo šírili ho vo väzení a tí čo viedli iných spálení.
Doba je zlá neveselá. Nieto v ľudoch šťastia viac?
Dúfam, že je to iba zdania omyl a rýchlo skončí tento čas.

Každý v sebe v duši nosí oboje,
štasie proti neštastiu a smútok s radosťou v nás bojuje.
Nieto pochýb, že život plný radosti je
a smútok – smútok ho len dopl??uje.

Život to štastie samo prečo si kaziť hneď.
Smrť a smútok len komplementom je pre tento svet.
Jak poznal by si štastie keby si smútok nepoznal?
Ako spoznáš radosť keď si sa jej vzdal?

Má byť v živote i ťažky smútok rán,
no nesmie byť tvojho žitia pán!
Prežívaj smútok no nedaj si vládnuť ním
a svet bude vyvážený – o tom sním.

Do neštasta svojho padol som hlbín
Snažím sa opustiť nekonečný kruh
Ako sa zlých svojích vlastností zbavím
Ako len naplním časť svojích túh

Sú tmavé mračná čo nadomnou letia
Husté a čierne sú myšlienky moje len
Od slnka svitu nocou ma delia
Potechu nedajú len horkosti blen

Jak vrany sadajú jak čierne straky
Zobú čo posledné ostalo v nás
My potichu znášame tie naše strachy
Už ani nevieme koľko je krás

Už opadlo lístie z radosti stromov
Na Zem z tých mračien klamstiev sneh padá
Každý uchýliť hľadá sa domov
Sám každý do kresla potichu sadá

Poznám tie chvile bolesti stonov
Poznám tú túžbu po samote
Poznám to týranie trpkých túžiacich tónov
Poznám i melódiu znejúcu v prázdnote

Asi som podľahol panickému strachu
A asi nenajdem cestu už späť
Hrob zakrýva vrstva mi machu
Bojácne pobral som sa do zeme spať