Zelená lúka plná kvetov,
na nej dvaja ľudia z iných svetov.
Radujú sa tešia na svoju lásku,
škoda, že nemôžu zísť z obrázku.
V pozadí hájik v slnku svite,
chcem sa ich spýtať: ,,čo stojíte“
Dlho tam už stoja snáď zopár rokov,
vždy na nich hľadím, keď prídem domov.
Ona je smelá, on sa hanbí,
on je ako Ken-o, ona ako Barbí.
Dlho už na seba uprene hľadia,
ona ta láska nie je veľká sranda.
Potôčik malý – voda žblnká,
pri vode ticho sedí malá srnka.
Že sa čas zastaví ma sem-tam desí,
asi ten obraz radšej zvesím.
Dám si tam nový kruh a čiary,
na lásku som už asi starý.
Vyhorel mi obyvák, vyhorel mi byt,
ostal len obraz – s ním musím žiť.
Myšlienka na ??om ostala stáť,
že svoju ženu mám stále rád.
Z toho dnes plynie mi snáď poučenie:
spomienky sú aj na mučenie.
