úvodná kapitola – somár
Za najmenej siedmimi zákrutami, aspoň siedmimi semaformi a viac ako siedmimi výmoľmi, je dvor, na ktorom si žijú zvieratká v bežnej zvieracej harmónií. Skoro sme stratili Somára Samotára. Budeme viac inkluzívny, a budeme mu hovoriť Oslík O. Možno preto že patril k Samotárom mu len málokto rozumel, možno preto, že sa mu málo kto snažil rozumieť sa stával Samotárom. Veď kto z vášho okolia rozumie reči, kde vám všetko znie: IÁ, IAA a AI? Tak či onak príčina spôsobovala dôsledok a dôsledok príčinu.
kapitola druhá – na jarmoku
Ako to v rozprávkach býva, v dávnych dňoch, v krajine za mnohými riekami a dolinami, celý deň cesty od domova, boli naši hrdinovia v meste na trhu. Prišli tam prezentovať produkty z Oslíkovho dvora.
Jeden večer tam sedeli pri stole s jedlom z prímorskej krajiny opačnej strany starého kontinentu, zvaného Európa. Sedeli, pojedali a dobre zabávali pri moku. Oslíkovi sa pozdvihla nálada a vtedy si všimol mačičku M. M. nebola z jeho dvora, ale zo susedného. Dvory neboli jedným, no ani neboli celkom dvoma. Možno ho zaujal mačací úsmev, možno lesk fúzikov či srsti… ale hlavne jej prítomnosť. Tá ho aspoň čiastočne upokojuje. Nedbá na prvé slová, ktoré si pamätá, čo od nej zazneli jeho smerom: „už mlč!“. Prianie? prekliatie? Možno oboje?
Jeho znateľne pozdvihnutú náladu mu Medveď pochválil, vraj ho takého ešte nevidel. Oslík dodnes nezistil, či to bolo dobré, alebo zlé, ale to ho nekvári, na to má iné spomienky.
Noc s ránom sa stretla hádam dva razy. Po omamnom pocite už nezostal ani tieň. Svižným krokom prichádzal čas na návrat do rodnej krajiny. Medveď mu oznámil, že na ďalekú cestu domov, mu nepribalí buchty do šatky, ale dvoch spolucestujúcich do voza. Oslík súhlasil. Len, keďže celý život bol zvyknutý voz ťahať, tak nech sú vzadu, tam mu prekážať nebudú. Nebol spoločenský, no ni nepriateľský. Medveď sa len milo zasmial, ako má vo zvyku. Nato sa rozišli.
Ukázalo sa, že Medveďove zasmiatie neznamenalo, že si robil zbytočné starosti. Celú cestu, celý deň, si teda vzadu vo voze oslík prehlboval svoje sociálne fóbie a vytváral novú – zo zlomenia, ktoré cestou prežil. O. sa začal báť každého stretnutia s Medveďom. Už nikdy sa s ním nevedel otvorene rozprávať. A stretnutí ho čakalo neúrekom. Ostala len matná spomienka na jeden večer.
kapitola tretia – v svorke šeliem
Postupom času si každý nachádzal svoje miesto a úlohu na dvore. Neskôr sa do partie, v ktorej už boli Mačička, Oslík, Medveď a Líška, pridal aj pes. Hovorí sa, že pes ktorý breše, nehryzie. Niektorí tvrdia, že to nie je úplne pravda. Ani ja, ani Oslík o tom veľa nevieme. Nemyslím si, že tento pes hrýzol, ale Oslík vie, ako na neho brechal.
Nie na Medveďa, ktorý je predsa len usmievaný kráľ lesa. Ani na líšku s tou, čo-to zdieľa, aj čeľaď vlkovitých. Ani na Mačičku s ktorou zdieľal dvor.
O. neostávalo dosť síl na vzdorovanie. A tak sa stiahol a uchýlil k jedinej obrane, ktorú zvládal – postupne prestal na brechot reagovať.
Život mu to neuľahčilo. No aspoň mal pocit, že je o čosi tichším.
Oslík robil veci naplno, alebo vôbec. A to očakával aj od okolia. Nebol vo svojich predstavách s okolím zajedno. Netrávil veľa času rozhovormi – o ničom, o počasí či o vôni kávy. Na rozhovory vlastne vôbec nebol. O to viac dumával. Dalo by sa povedať, že tak ako z jeho brata „zatras sa“ padali peniaze, tak z nášho sa sypali nápady. A občas aj dobré. Našiel ako pomôcť s čímsi tu, s niečím tam. Aj mačičke sa snažil uľahčiť veci na dvore, azda aj to preto, že k nej mal najbližšie. Ale o tom až v ďalšej kapitole. Keď sa dozvedel, že niečo treba spraviť ticho si vypočul a bez slova sa pustil do práce.
Líška tiež a rada pomáha. No Oslíkovi na žiaľ, sa netrápila, aké problémy mu tým môže spôsobiť. Snáď len chcela využiť všetok svoj prešibaný um a vyhnúť tomu Oslíkovmu IÁ. Nikto jej to nezalieva. Občas Oslík a Líška pracovali na tej istej veci. Oslík mal rád vo všetkom svoj poriadok – mal svoj jednoduchý systém, zapísané kam čo dal a mal plán kam tým smeruje. Líška robila veci inak – hlavne tak, aby užívateľ spokojný hneď. A všetci ju za to mali radi. Veď kto by sa nesmial s líškou, ktorá vždy nájde riešenie? Len Oslík pri tom viac ako občas sledoval, ako sa jeho neviditeľná pavučina plánov rozpadá pod jej šikovnými labkami.
Ak si Oslík chystal materiál na stavbu mostu cez potok Problémov, ktorý tiekol ich dvorom, Líška ho hravo popresúvala a narobila diery klincami a spravila z neho malý prístrešok – keď sa niekto sťažoval, že naňho kvapká. Raz dokonca keď niekto prišiel po oslíkovu pomoc líška sa votrela na jeho miesto. Oslík neoponoval. Oslík sa stiahol. Len sa mlčky chytil sa svojej práce, aby nespadol. Svet okolo sa však nepozastavil. O to viac sa veci sa riešili aj bez neho – častejšie cez Líšku. A čím menej ho volali, tým menej sa ponúkal. A čím menej sa ponúkal, tým menej ho volali.
Keď sa Oslík v jeden letný deň trochu doťahoval s Mývalom ako teplo bude v búde. Jeden otvoril o chvíľu druhý zavrel. Takto si udržiavali prijateľné prostredie. Líška sa im smiala pod fúzy až to nevydržala a vstúpil do toho. Skončilo to oslíkovým ústupom. Myšiak mu už dávno povedal, že s jeho názorom nepočíta a len mu chodil oznamovať čomu sa má prispôsobiť. Keď sa k tomu pridal i Dront, Mul O. sa ani nesnažil oponovať.
kapitola štvrtá – mačička, strach a nádej
Oslík si všimol ako sa Mačička dookola trápi s vypisovaním, a tak spravil pomôcku. Neskôr mu navrhla, aby spravili aj inú, na iné vypisovanie. Pustil sa do toho. Zavŕtal sa do kníh, hľadal ako to spraviť pre mačičku čo najjednoduchším. Posplietal veľké plány a začal ich realizovať. Vložil do toho nemálo svoj voľného času, až vybudoval pre jej dvor novú bránu. Zatiaľ teda, len rám. Už i ten bol užitočný a používa ho dodnes. Pomáha s kreslením. Keď už to vyzeralo, že jeho plán má dostatočne pevný základ, ukázal jej ako aby mohla vypisovanie čo chcela zmeniť vyzerať. Odmietla. Nechcela nič meniť. Osvetlil jej, že niektoré nástroje, ktoré používa nedovolia pokračovať v stavbe brány ďalej, že ich bude treba prestať používať – nahradiť novými, čo sú k bráne. Súhlasila. Pazúriky jej labiek ostali pevne starý nástroj držať. Do dnes svoje staré nástroje používa a Somárik čaká a brána hrdzavie.
Počas rokov si všímal aj, akými rôznymi spôsobmi vie byť Mačička krásna. Keď sa usmieva, či ježí. Keď sa teší, či prská. Keď sa jej darí, či menej. I keď ho poúča. Vždy sa mu to páčilo – až na chvíle, keď si sťažovala – a mala no čo – to ho bolelo. To hlavné nebol jej zovňajšok. Nepoznal nikoho iného v jeho okolí, komu by tak dôveroval.
Počas rokov spoločného nažívania na dvore sa Mačička Oslíkovi zverila s rôznymi vecami, ktorých sa bála. Pavúkov – s tými ju raz nechtiac potrápil, keď sa počas obdobia tekvíc objavil ich obrázok aj na jej obrazovke. Vstúpiť so vyšších budov či výťahov – s tým sa mu zverila, keď mu raz niečo priviezla k domu a poprosil ju aby každý odniesli hore časť. Somárik uveril, že ak existuje niekto, kto ho môže aspoň trochu pochopiť, tak ho našiel v nej.
Keď ho jeho práca občas zaviedla za hranice jeho rodného mesta, k exotickým veciam, nedbal niečo dať i M. Ak z toho nevyšiel v žart, bolo mu to za sviatok. Snažil sa nezabúdať na sviatky svojej múzy. Keď nebolo čo z diaľky priniesť, dal jej z plodov, čo v ňom inšpirovala. Tu jej zložil hudobnú skladbičku, tu básničku12, aj kozmická personifikácia by sa tam našla. Nemalo to s dvorom veľa spoločné – asi aj preto nedostal odpoveď. Ani tu, ani tam. Snažil sa zakričať, že dá na neho spoľahnúť – znelo to ako šepkanie stalkera. Nič nemalo silu ho odradiť, ani to keď jej dal na stôl ružičky a Medveď jej blahoželal s celým buketom.
Postupne sa na dvore sa všetkým vyhýba viac a viac. Radšej počká kým sa dvor vyprázdni keď potrebuje po ňom prejsť. Dvor sa správa k Oslíkovi však chápavo – teda až na jeho fóbiu z rozhovoru. Tú mu Mačička často pripomína keď mu vravieva, že ak chce pracovať na bráne ďalej môže prísť za ňou. Je to ako ten obrázok pavúka.
Nazbieral odvahu skúsiť s Mačičkou pokračovať v plánovaní jej brány, znova vysvetliť prečo treba staré dvierka zavrieť. Vie ale, že na dvore to nezvládne. Ak jej predsa občas navrhol skúsiť spolu plány posunúť – a mohlo to by na dvore, či mimo – nemala čas. Dal teda jej povedať kedy. Dodnes čaká. Stále dúfa, že možno raz predsa si dakde sadnú, možno bude kamarátkou. Nádej sa vraví umiera posledná, tak čakal ďalej. Každé odmietnutie mu sociálnu fóbiu prehĺbilo, ale pohasínajúca nádej nezhasla. Ak by áno, neviem, čo všetko by s ňou zhaslo. Pýtal priveľa. Úfa vo viac. Na nádej sa upínal, nádejou sa stával posadnutý.
Oslík sa cítil akoby sa brodil bahnom po kolená. Celý ofŕkaný lepkavou hmotou. Niesol svoju prácu, ktorú mal rad a ťahal polozapadnutý voz. Jediné čo mu vytŕča je iba jeho prešedivelá hlava, ktorá nepriťahuje veľa pohľadov.
Milí moji čitatelia, nemýľte sa – M. je ochotná, no má svoje cestičky z ktorých neuhne. Tie nevedú nikam do oslíkovej blízkosti, nikde kde by mu z bahna pomohla. Vy by ste súhlasili ísť mimo svoj dvor, a pomôcť mu časť nákladu vyložiť – bars by bol pre váš? Aj keby to bolo to jediné ako by mohol prekonať svoj strach? Alebo nebodaj dpriať mu s Mačičkou a mať viac ako len jeho obľúbenú vôňu a motivovať ho vydať všetko v snahu vyjsť odtiaľ kam zapadol? Asi ani vy nie. Keď si raz Osol môžeš si za to sám a nikto z dvora Ti pomáhať nebude. Mal si sa narodiť silný. Oslík silný vyzerá, ani malý nie je, veľa unesie. Vnútri si nesie krehkú, zahriaknutú duša.
záverečná kapitola – radosti a dáky happy end
Oslík robil občas radosť aj ostatným zvieratkám.
Medveď sa smial, keď O. vyjadril nejakú svoju obavu. Neraz ho potešilo, keď dokázal Oslíka obísť a neraz mu to aj s radosťou oznámil. K tejto radosti sa pridávali aj iní z dvora a chodili mu hovoriť, ako sa za jeho chrbtom rozhodli, hodili mu výsledok na voz a s radosťou docupitali.
Psovi snáď tiež, len nikdy neprišiel na to čo.
A tak sa točilo dookola. Ak si ešte pamätáte na to čom som vám hovoril v prvej kapitole ako aj dôsledok spôsobuje príčinu – v odborných kruhoch tomu dospeláci hovoria kladná spätná väzba – tak tu sa to dialo oslíkovi zas. Čím menej dôvery mal, tým viac bol frustrovaný. Čím viac ho premáhala frustrácia, tým viac sa snažil znieť ako lev. Ale bolo to len hlasné ‚IÁ‘. A tým menšiu dôveru mal. Len si točil svoj žarnov.
Ostal teda tíško, ťahať svoju prácu, ako vládal. Až jedného dňa napísal rozprávku, ktorá všetko… povedala. A odvtedy… sa nič nezmenilo.
Mačička s Medveďom, Bažantom, Ptákopiskom, Myšiakom si žijú svojim životom ako v dvoroch tak aj mimo nich. Občas prisviští aj Svišť, či iní kamaráti dvora. A Mačička môže žiť šťastne ďalej, vediac, že sa nemá koho báť. (Ovšem ak z tejto rozprávky neskolabuje. ) Opraty má vo svojich rukách.
Pri písaní nebolo ublížené žiadnemu zvieratku.
poučenie
Život nemusí mať happy end pre každého. Je plný uzavretých slučiek niektorých nesie hore iných nie. A somár – ktorému chýba um, asertivita, mačička ako tomu v rozprávke – sa z nich sám nedostane, len si ich metaním utiahne.
Na gramatikou dohliadal ChatGPT.
prosba autora
Ak ste sa v rozprávke dostali až sem môžete mi poslať páčik, či hviezdičku, či dokonca krátky odkaz. Dám Oslíkovi vedieť.
